Zbadal čosi, čo mohli byť obrysy ľudskej postavy. Rozsvietil baterku a namieril ju na čistinku. Bola to ona. Stála vzpriamená medzi stromami a hľadela naňho bez žmurknutia oka tými istými veľkými ospalými očami ako na fotografii. Harrymu napadlo, že je oblečená v bielom ako nevesta a stojí pred oltárom uprostred lesa. V lese sa jej šaty blýskali. Harry sa nadýchol a trasúcou rukou vybral z vrecka mobil. Holm zdvihol po druhom zazvonení. „Uzavri celý dom,“ dostal zo seba Harry. V hrdle mu vyschlo. „Zavolám posily.“ „Čo sa stalo?“ „Máme tu snehuliaka.“ „Čo?“ Harry mu to vysvetlil. „To posledné som nepočul,“ kričal Holm. „Je tu zlé spojenie...“ „Hlava,“ zopakoval Harry. „Má hlavu Sylvie Ottersenovej.“ V slúchadle zavládlo ticho. Harry poprosil Holma, aby k nemu prešiel po jeho stopách, a položil. Potom si sadol k stromu, zapol si kabát až ku krku a zhasol, aby šetril baterku. Čakal. Uvedomil si, že už takmer zabudol, ako chutí tma.